Tierra negra

Mária Ferenčuhová

(Bratislava, Eslovaquia, 1975). Estos poemas forman parte del libro «Tierra Negra» (Vaso Roto, 2022).

TESOROS DE LA TIERRA 

las monedas de cobre casi se han fusionado con la tierra 
la arcilla verde 
	                                granos rosados debajo de las uñas 
mami 
	                                mami ¡un tesoro! 

	                                vidrio azul 
	                                botellita de aceite 
	                                confundes el fémur 
	                                con la raíz de árbol 
en cada paso 
	                                tenemos compañía



JUNTOS

junto con la casa y el jardín 
también compramos dos cuerpos guardados
cerca de la pared del sótano 
dos mujeres una encima de la otra 
blancas como la nieve en una tierra pantanosa 

en octubre te cortamos 
la pierna izquierda justo debajo de la rótula 
mientras reubicábamos la línea eléctrica 
después de años de inmovilidad en la arcilla
viajas en coche por una calle oscura
en un saco junto con la otra 
a quien no le cortamos nada 
a una sala brillantemente iluminada 
para ofrecer los restos de tejidos a los microscopios
sin nombre

en el jardín
los árboles se frotan las ramas 
pronto florecerán
una nueva generación de moscas eclosionará 
la acera junto al muro perimetral 
se quebrará a fines de marzo 
la arcilla avanza
exhala
y de la grieta
finalmente brotará la grama


MOTHERLINE 

desde la infancia veía sombras en los rincones de las habitaciones 
diminutos animales en las superficies de las cosas 
ratones grises veloces en la encimera de la cocina 
insectos con muchas patitas 
el mundo se perdía bajo los sedimentos de otros mundos 
no me sorprendía 
cuando un extraño con capucha marrón 
paraba en la puerta y cuando los floreros se convertían
en calaveras con cuencas de ojos vacías 
cuando de repente desaparecía la piel del rostro de mi madre
y en lugar de caricias un chaparrón de huesecillos 
de la muñeca cayó sobre mi hombro 

me entregué con confianza 
cuando llegó mi turno 
agradecida 
por estar hechos de manera 
que no distinguimos nada y percibimos
el final sólo como una transición
de un entorno a otro 	de una habitación al pasillo
de la oscuridad a la luz 
	                                     [o al revés]
y lo único que tememos 
es no cerrar la puerta detrás de nosotros


UNIRSE
DIJO

todavía era pequeña
dijo
el puro aire me
irritaba la piel y el viento me rasgaba los labios 
la helada expoliaba mis nudillos 
siempre tenía que llevar puestas al menos
tres capas de ropa 
	                     para separarme 
del mundo de forma segura 

pero una vez en el tronco de un árbol 
aserrado la corteza se recaló en mi piel 
mis ojos en el cielo y mi cuerpo se estremeció 
de aquel placer que no
experimentaría hasta la muerte


RECALMÓN 

eventualmente te veré emerger del polvo
primero hombros espalda manos 
incluso cabello frente convexa 
la luna en un día nublado de verano 

cuerpo rocoso 
sobre el que reposan con ternura los tallos 
secos: todos se agarrotan de golpe 
las puntas de las dagas rastrillan la piedra 
una cascada de chispas 
arreboza una silueta delgada 

el pico brilla débilmente en el aire 
fresco y blando 

tu cabello se incendia 
jadeas buscando palabras 
tragas el hielo seco 
exhalo una telaraña


SI 

si no hay nada más por venir       entonces este cuerpo 
agradecido y listo 
compuesto de cuerdas martillejos y silbatos ábrelo y úsalo golpéalo 
envuélvete en el último tono puro 
que enmudece el horizonte     de la muñeca 
la garganta la voz 

y luego sólo aire


TIERRA NEGRA 

abrazados 
respiran con toda la superficie del cuerpo
perciben la profundidad la presión pausadamente 
cambian la composición de la tierra 

	                        sólo cuando te envuelve por completo una fina capa de niebla 
	                        cuando se adhiere perfectamente a tu piel 
	                        te darás cuenta de lo parecidos que sois: 
	                        de que exiges aire 
	                        de que tu voluntad de vivir 
	                         sigue brillando tenaz

tardará años	hasta que penetres 
   en la tierra	tardará una eternidad 
     hasta que	te descubran

Versiones del eslovaco de Lucía Duero.

poklady zeme

medené mince už takmer splynuli s pôdou / zelený íl / ružové zrnká pod nechtami / mami / mami poklad! //  modré sklo / fľaštička s olejom / stehennú kosť si zmýliš / s koreňom stromu / na každom kroku / máme spoločnosť

spolu

spolu s domom a záhradou / sme kúpili aj dve telá uložené / pri pivničnom múre / dve ženy jedna na druhej / snehobiele v rozbahnenej zemi // v októbri sme ti / pri prekladaní elektrického vedenia / preťali ľavú nohu tesne pod jabĺčkom / priamo z hliny dolu tmavou ulicou / vo vreci spolu s tou druhou / ktorej sme nepreťali nič / vezieš sa po rokoch nehybnosti autom / do ostro osvetlenej sály ponúknuť / mikroskopom zvyšky tkanív / meno nie // v záhrade / si stromy navzájom trú konáre / čoskoro zakvitnú / vyliahne sa nové pokolenie múch / chodník pri obvodovom múre / koncom marca praskne / hlina sa posunie / vydýchne si / a z trhliny konečne /vyrazí von pýr

motherline

od detstva som vídala tiene v rohoch miestností / drobné zvieratá na povrchoch vecí / rýchle sivé myši na kuchynskej linke / hmyz s množstvom nožičiek / svet sa strácal pod nánosmi ďalších svetov / neprekvapovalo ma / keď vo dverách občas stál cudzí muž / v hnedej kapucni a keď sa vázy zmenili / na lebky s prázdnymi očnými jamkami /keď náhle mame z tváre zmizla koža a na plece /mi namiesto pohladenia dopadla spŕška /zápästných kostičiek // s dôverou som sa odovzdala / keď na mňa prišiel rad / vďačná /že sme ustrojení tak / aby sme nič nespoznali a koniec / vnímali len ako prechod z jedného /prostredia do iného z izby do chodby / z tmy do svetla / [alebo naopak]/ a báli sa len toho / že za sebou nezavrieme dvere

splynúť

povedala

bola som ešte malá / povedala / obyčajný vzduch mi / dráždil pleť a vietor páral pery / mráz mi obnažoval hánky / musela som mať vždy aspoň / tri vrstvy šiat / aby som sa / bezpečne oddelila od sveta // ale raz na kmeni spíleného / stromu sa mi kôra vpila do pokožky / oči do neba a telom mi otriasla rozkoš / akú potom / priniesla až smrť

bezvetrie

nakoniec ťa zbadám vynárať sa z prachu / najskôr plece chrbát ruky / dokonca vlasy vypuklé čelo / mesiac v hmlistý letný deň // skalisté telo / na ktorom mäkko ležia suché / stonky: všetky naraz sa vzpriečia / hroty dýk škrtnú o kameň / vodopád iskier / zahalí tenkú siluetu // vrchol slabo žiari v čerstvom / riedkom vzduchu // vzbĺknu ti vlasy / zalapáš po slovách / prehltneš suchý ľad / vydýchnem pavučinu

ak

ak už nič ďalšie nemá prísť   potom toto vďačné pripravené telo / zložené zo strún kladiviek a píšťal otvor a použi   udri doň / oviň sa posledným čírym tónom / tíchnucim na horizonte   zápästia / hrdlo hlas //a potom už len vzduch

černozem

v objatí / dýchajú celým povrchom tela / vnímajú hĺbku tlak pozvoľna / menia zloženie zeme // až keď ťa celkom obalí tenká vrstva hmly / keď ti dokonale priľne k pleti / uvedomíš si    že ste si podobné: / ako si každým pórom žiadaš vzduch / ako tuho stále svieti / tvoja vôľa žiť // potrvá roky kým prenikne / do pôdy potrvá večnosť / kým ťa objavia


Comparte este texto: